Je neskorý večer a zase sme pred jej vchodom. Zase, lebo táto situácia tu už bola. Mnohokrát. A vždy má rovnaký priebeh. Máme za sebou pekný večer, len akosi nikomu nie je jasné, ako ho zakončiť. A tak tam len tak postávame, obaja rozprávane dokonalé nezmysly, len aby nenastalo trápne ticho a keď to už trvá pridlho, dospejeme k záveru, že je načase to ukončiť. Povieme si: "tak ahoj", a zatiaľ čo ona mizne vo vchode, ja sa pomaly poberám k autu. Ale nie dnes, dnes je všetko úplne iné. Dnes večer nikto nerozpráva nezmysly a ticho, ktoré zavládne, vôbec nie je trápne. Stačí letmý pohľad do jej očí a viem, že tentokrát....
Dvere sa nehlučne otvoria a ja vystupujem do jemného mrholenia posledných dní. Na tom však ani najmenej nezáleží, je to len pár sekúnd chôdze. Radšej však pridám do kroku, mračná nad hlavou visia pomerne hrozivo a nerád by som zmokol pár metrov od domu. To by ma dokázalo nahnevať...
Hrabem sa vo vaku a hľadám kľúče. Vždy ich dávam na to isté miesto, do tej istej priehradky. Dnešok je zjavne iný a stále ich neviem nájsť. Po chvíli sa to predsa len podarí a mne už nič nestojí v ceste domov.
Ležíme na kamenistej pláži, pred nami šumí spenené more a slnko len perd pár okamihmi zapadlo za horizont. Pohľad ako z pohľadnice. Klišé a gýč. Ale to nevadí, tu sa to môže, tu je všetko dovolené. Ležíme tam len my dvaja, široko-ďaleko nikoho. Nikto nerozpráva, iba načúvame moru. Keď konečne odtrhnem oči od tej scenérie, zistím, že sa na mňa pozerá. Chvíľu sa jej pozerám do očí, no potom mi zrak skĺzne na jej pery. Sú dokonalé. Ona je dokonalá. No na to som si už zvykol...
Výťah odrazu spomalí, už sa blíži do stanice. Otvorím vnútorné dvere. Otvorenie tých vonkajších je sprevádzané zavŕzganím, ktoré poznám tak dôverne, že ho už ani nevnímam. Rozvalím sa na posteľ, no svetlo nechám zhasnuté. Vonku už dávno zavládla tma. Mrholenie vystriedal dážď.
Je neskorý večer a zase sme pred jej vchodom. Zase, lebo táto situácia tu už bola. Mnohokrát. Máme za sebou pekný večer, snažíme sa zabrániť trápnemu tichu a udržujeme úplne zbytočnú konverzáciu. Trvá to už pekných pár minút - nakoniec však usúdime, že je načase to ukončiť. Je už tma a takmer jej nevidím do tváre. Stačil by mi však letmý pohľad do jej očí a vedel by som, že tentokrát....
Ani sa nepozriem.
"Ahoj", poviem.
"Ahoj", odvetí ona.
Komentáre
gratulujem
dakujem
Zásah